kenji

     Stalo sa to v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Moji starí rodičia boli ešte mladí, dnes by sa povedalo, že spolu chodili. Jedného krásneho večera sa prechádzali po ceste za dedinou, ktorá viedla lesom a spájala ich dedinku so susednou. Bol tichý, teplý večer, keď tu zrazu zmĺkli vtáky. O chvíľu sa zdvihol poryv studeného vetra. Dvojica pocítila nedefinovateľný strach a ako na povel začali obaja bežať ruka v ruke domov... To im však nepomohlo, vietor bol čoraz silnejší. Naraz začuli priamo za chrbtom kvílenie kolies, dupot cválajúcich konských kopýt a praskanie biča. Inštinktívne odskočili z cesty - ale široko - ďaleko nebolo nikoho. A predsa počuli erdžanie koní, cítili na tvári dotyk ich rozviatych hrív, vŕzganie náprav a volanie kočiša. Neviditeľný koč prefrčal okolo nich a stratil sa v tme. Oveľa neskôr sa dozvedeli, že tam kedysi pytliaci zastrelili polesného, keď sa na koči vracal z mesta domov. Jeho telo sa nikdy nenašlo...