kenji

     Príhoda, ktorú Vám posielam, sa stala dávno, ešte pred druhou svetovou vojnou a svedkov tejto udalosti bolo viacero. Môj otec je jedným z nich. O príhode mi rozprával takto : Nižnoružbašský chotár nie je veľký. Ľudia sa tu oddávna živili skromným poľnohospodárstvom, najmä chovom oviec a hovädzieho dobytka. Najpoužívanejším záprahom boli voly, pýcha dobrého gazdu. Chov dobytka si okrem iného vyžadoval aj vlastníctvo pasienkov. Tie v minulosti otcovia obce kúpili v pohorí Spišskej Magury od otcov z Toporca a Lipníka. Cesta na Toporské, ako sa týmto pasienkom hovorilo, viedla popri hranici vyšnoružbašského chotára, cez podolínske lúky, križovala potok Krajcaf i priľahlú cestu a viedla ďalej niekoľko kilometrov cez les. Záprahový dobytok sa na pašu vyháňal po jarných prácach asi v polovici mája a ostával tam až do začiatku tzv. senných prác.
     Raz sa niekoľkí chlapi rozhodli, že zoženú z paše svoje volky a pokúsia sa ich odpredať na jarmoku, ktorý sa konal v Podolínci. Cesta na pasienok trvá skoro tri hodiny a z pasienka na jarmok rovnako. Aby jarmok vôbec stihli, museli prísť na pašu už večer, s tým, že volky odtiaľ poženú skoro ráno, ešte pred svitaním a cestou ich nechajú popásť sa pri kríži na podolínskych lúkach. A tak aj urobili. Noc prešla, začalo svitať. Zrazu chlapi v rannom šere začuli, že k nim po ceste od Podolínca prichádza konský záprah s bričkou, hrkotajúci po kamenistej ceste. „To sú asi Podolínčania,“ - preblesklo im mysľou. Vzájomnému stretnutiu sa však vôbec netešili. Veď títo by im za „odpásanie" mohli dobytok zajať a potom by zaň museli platiť výkupné. Navyše keby sa zvesť o zajatí dobytka rozniesla po jarmoku, vyšli by pred jarmočníkmi okrem pokuty aj na posmech. Zvrtli teda volky do lesa a spoza krovísk pozorovali cestu. Zvuk bričky sa približoval a čoraz väčšmi silnel, no oni stále nikoho nevideli. Najsilnejší hrmot k nim doľahol, keď tajomný povoz prechádzal okolo kríža. Potom začal rachot ustávať, až sa napokon stratil. Ohromení chlapi vyšli z úkrytu a začali preskúmavať cestu. V noci spŕchlo, bola rozbahnená, no nenašli na nej ani len najmenšej stopy po kolesách alebo konských kopytách. Neveriacky pozerali jeden na druhého mysleli, že nebodaj ide o nejakú halucináciu. Lenže tú predsa nemohli mať všetci naraz. A tak sa záhadu až doteraz nepodarilo nikomu objasniť.
     Na záver ešte uvediem, že v minulosti naši predkovia tam, kde sa stala nejaká nezvyčajná udalosť, postavili kríž alebo kaplnku. Všemohúcemu na chválu, mŕtvym na spomienku a živým ako memento. Niektoré správy o týchto pamätníkoch sú zaznamenané v kronikách, iné sa zachovali iba v legendách alebo povestiach a podávali ústne z pokolenia na pokolenie dovtedy, kým sa na ne úplne nezabudlo. K tým zabudnutým patrí aj udalosť, na pamiatku ktorej bol postavený spomínaný kríž v Krajcafe pod Spišskou Magurou.