kenji

     Roku 1985 som pracovala v nemocnici ako zdravotnícka pracovníčka. Ročne mi prešlo rukami päťtisíc až šesťtisíc ľudí. Raz som dostala pacientku chorú na rakovinu, už s metastázami. Pomáhala som jej tri roky rehabilitáciami. Za ten čas sme sa zblížili. Vravela, že mi dôveruje ako vlastnej dcére. Potom, žiaľ, prišiel deň, keď už nemohla vstať z lôžka, a tak ju hospitalizovali. V jedno popoludnie mi priniesli odkaz, že dotyčná pani ma prosí, aby som ju navštívila. Čosi ťažké mi zovrelo hruď a ako vždy v podobných chvíľach, s hlbokým nádychom a predstieraným pokojom som vstúpila do izby, kde ležala. Milo sme sa zvítali a ona mi po krátkom rozhovore začala vravieť, že v skrini visí jej kabát a v ňom je jej odmena za moju starostlivosť! Bolo mi trápne, no zároveň som ju chcela, aj potešiť, a tak som zo seba vydala čosi v tom zmysle, že odmenu si nevezmem, no keď sa uzdraví, niekde ma pozve a spolu to oslávime. Otočila som sa a zamierila von z izby. Ešte i dnes počujem jej hlas a slová, ktoré silno zneli pri mojom odchode : "Sestrička, vezmite si to, prosím, lebo nebudem mať pokoja !"
     O niekoľko dní zomrela. V tom čase som bývala sama v jednoizbovom byte. Na tretiu noc po jej smrti som sa náhle zobudila na silný buchot dverí. Bola som otočená k stene, no nemala som odvahu obrátiť sa. Zrazu mi začal viať na krk studený vánok. Ako keby niekto za mnou dýchal. Nevidela som Ju, ale vo svojom vnútri som bola presvedčená, že je to Ona. Od strachu som sa ani nepohla a neviem, ani kedy som zaspala. Prešli štyri dni a ja som sa v noci znova prebrala na silný buchot dverí. Tentoraz som sa prudko otočila. Izbu čiastočne osvetľovali lampy z ulice, takže v nej bola dobrá viditeľnosť. Zbadala som, ako otvorenými dverami z chodby vchádza dnu postava zahalená akoby do dymu alebo hmly. Prešla cez celú izbu a vyšla ďalšími otvorenými dverami do kuchyne. Pozrela som sa na hodinky, bolo tridsať minút po polnoci. Triasla som sa od hrôzy, spať som už vôbec nemohla, iba moje pery donekonečna šepkali : "Odpočinutie večné, daj jej, ó, Pane..."
     So svojím zážitkom som sa hneď v nasledujúci deň zdôverila svojím rodičom a teraz, milá pani redaktorka, aj vám. Veľmi som milovala svoju prácu, chcela som ňou aspoň čiastočne zmierňovať ľudom utrpenie.