kenji

     Pred siedmimi rokmi prežívala celá naša rodina veľmi ťažké obdobie, môj najmladší brat bojoval so zákernou chorobou, ktorá ho pomaly oberala o všetky sily. Napriek tomu som sa zúčastnila so svojimi kolegami školenia v moteli pod Šturcom. „Hlavou sa mi však stále rojili myšlienky na môjho brata, ktorý trpel veľkými bolesťami. Jeden večer celá skupina trávila v malej spoločenskej miestnosti motela. Ja som sa ospravedlnila, lebo som nemala chuť na zábavu a odišla so svojej izby. Ľahla som si na posteľ, zavrela oči a začala usedavo plakať. Zrazu sa potichu otvorili balkónové dvere a v závane vzduchu sa zavlnila záclona. Zmocnil sa ma zvláštny pocit. Niekto sa mi ticho prihovoril a zdalo sa mi, že ma hladí po vlasoch. Bolo to veľmi príjemné, napriek tomu som sa trochu bála. Trvalo to len niekoľko sekúnd. Potom som počula, ako sa dvere zatvorili a ja som ostala ležať na posteli ako obarená. Na ďalší deň som vyrozprávala svoj zážitok školiteľke – psychologičke. Tá ma napodiv nevysmiala, naopak, vysvetlila, že miesto, kde sa nachádzajú, je geopatogénnou zónou a neďaleko už pri cestných nehodách zahynulo veľa ľudí. Je to miesto prechodu zo života do záhrobia a pravidelne sa tu zjavujú dvaja mnísi, ktorí prevážajú mŕtvych na druhý breh. Ja som vraj zažila ich návštevu. Rozprávali sme sa o umierajúcom bratovi, o tom, ako veľmi trpí a že mi lekári nevedia pomôcť. Poradila mi, aby sme sa modlili za jeho čo najrýchlejší odchod z tohto sveta na miesto, kde nebude trpieť. Aj preto svoj zážitok považujem za znamenie. Tri mesiace som sa modlila za to, aby najmladší brat zomrel. Verte, je to strašné, modliť sa za smrť blízkeho príbuzného, pre ktorého si želáte dlhý život. Ešte aj dnes ma zalievajú slzy pri spomienke na tie hrozné mesiace.
     Asi o rok sa v izbe motela, kde som zažila tento neuveriteľný príbeh, preborila pod ťarchou snehu strecha. Zomrel tam jeden mladý lyžiar.